KEĎ ŤA CESTOU DO ŠKOLY SKORO
PRIZABIJE ELEKTRIČKA, TAK...
 |
| (zdroj: webnoviny.sk) |
Ak by si mala v nekonečnej mini
akože ,,Louiss Vuitton“ kabelke od svojho bývalého ukrytý zázračný diadém ako
kučeravá čarodejnica Hermiona, a vedela sa vrátiť v čase, tej
električke by si sa mala oblúkom vyhnúť, lebo takýto ponor do psychiky je niekedy
horší ako náraz tej električky. A ocenili by ho všetci existencialisti.
Teda tí, ktorí sú stále smutní, zádumčiví, opustení a príliš filozofujú. Svoje
detstvo si pamätáš len tak zbežne. Ako keď prídeš z nejakej dobrej kolaudačky
- stačia ti základné informácie, približný čas, kedy si prišla a odišla,
pár fotiek, popočúvať si nejaké príhody a hneď sa rozpamätáš, že Dušanko
sa nevenoval iba tebe, že fotiť sa nebol celkom dobrý nápad, že tá sukňa bola
príliš krátka, že ten ,,Diétny špeciál“ si asi prečítaš, a že nabudúce sa
nebudeš snažiť opiť toho neboráka, čo sa ti páči, ale aj tak ti nikdy nenapíše.
Malý diablik sa v tvojom detskom ,,ja“ začal formovať približne okolo
šiestich rokov, keď si sem-tam s láskou psychicky týrala sestru, čo ti ona
teraz miestami s láskou vracia, a babka s mamkou neustále pripomínajú.
Ocko o tom asi ani nevie. Ak sa ti
šmýkala taška z pliec kvôli hrubej zimnej bunde s mackom na chrbte,
ktorú si nedobrovoľne zdedila po sestre, ona ti ju vzala. Či chcela alebo nie. Ak nechcela , aby si skočila do potoka pri
dome, tak ti ju vláčila cestou do školy a späť. A ešte aj tú svoju. Ak
sa vám dvom nepáčila hra na kaderníctvo, lebo ťa príliš ťahala za vlasy, mama
hneď pochopila, že to ticho v izbe sa o pár sekúnd premení na
zverinec. A keď ste sa hrali na Crasha
Bandicoota a umbakarnu, skončilo to skleneným lustrom v sestrinej hlave
a tvojim hysterickým plačom. Ale každopádne si jej takto prejavovala
lásku. Ba čo viac, takto si v nej formovala trpezlivosť a reakciu obrana
- útok. Na základnej škole si trošku skrotla, keď ti ,,kamoši“ kradli desiatu a o jedenástej
si bola hladná. Na druhom stupni si chytila situáciu za pačesy, a pre istotu
si desiatovala na vecku. Sama. Tri rožky s maslom a grankom, keksík a jablko
si dala v pohode za päť minút. A tak ti spolu s apetítom rástlo
aj bruško. Okrem toho, že si bola skôr vlk samotár (aj keď pri tvojej vtedajšej
telesnej konštitúcii skôr tučniak samotár) , zapájala si sa do školských akcií.
Od šachového turnaja po Hviezdoslavov Kubín. Taktiež si vedela oceniť humor a vtipné
situácie, či ako hlavná postava alebo pozorovateľ. Po pod fúz si sa teda
smiala, keď učiteľke dejepisu spadla na hlavu mapa, keď druhá učiteľka spadla
na šupke z banánu. Rehotala si sa aj keď si spadla ty, a aj keď učiteľ
fyziky, v obleku o číslo väčšom, hral na harmonike ľudové piesne
starých materí. Namiesto pravidla pravej ruky. Potom ťa poslal na fyzikálnu
olympiádu, čím tvoje dosť nízke sebavedomie chtiac-nechtiac opäť podkopal, a už
si sa až tak neusmievala. A za deväť
rokov si si na strednú školu odniesla traumu zo skupinových prác, z fyziky,
z kotrmelcov a kozy. Hej, tej zo 4.B. A čo si si na strednú
školu určite neodniesla? Kamošov a sebavedomie. Čo sa týka teba a vzťahov,
je to horšie než zlé. Dobré vzťahy, ktoré si mala, ukončil on. Ten zlý ukončil
tiež on. Takže o tom nebudem radšej písať, aby ostatní nevedeli, aká si v podstate
sama, opustená. Niečo na štýl Remarqua. ,,Na západe nič nové.“ Teda tvoj život je
námet napríklad na nejakú melodrámu. Alebo grotesku. A ani na východe nič
nové. Áno, áno, si z východu. Bratislavčanmi s Ružinova a priľahlých
častí, vnímaná ako sedláčka, ktorá zaťahuje, má hrozný prízvuk a zaberá životný
priestor všetkým paštikárom. Ale čo už. Tento tvoj životný údel si so sebou
nesieš už dlho. A dlho budeš. Minimálne dovtedy, kým neprestaneš zaťahovať.
