PREČO ROBÍME TO, ČO ROBÍME?
A PREČO ČASTO NEROBÍME TO, ČO CHCEME ROBIŤ?
 |
| (zdroj: www.ted.com) |
Prečo si navzájom ako ľudia
ubližujeme, klameme, zabíjame to, čo je okolo nás. A hlavne, to čo je v nás?
Prečo nevieme byť k sebe tolerantní, ohľaduplní, a prečo si nevieme
prejaviť city, keď jedna z mála vecí, čo si uvedomujeme je, že naša cesta
sa raz skončí. Že zomrieme, že nebude už ani Adela, ani Dušanko, ani plná
skriňa, ani prázdna hlava. Že ľudia si nás budú pamätať nielen skrz naše
outfity, naše účesy, naše majetky a naše blbé poznámky, ale hlavne kvôli
pocitom, ktoré v nich zanecháme. Nebudem sa teraz venovať politickej
situácii a tomu, že na každom kroku cítiť zúfalstvo ľudí, ktoré z nich
doslova vypadáva von. A dôkazom toho je, že sa predovšetkým staráme o svoje
pohodlie, nie sme ochotní venovať nič svoje a už vôbec nič zo seba tomu,
kto o to žiada, kto to potrebuje alebo kto si to zaslúži. Lebo možno ten človek
s taškou na pleci je terorista. A no a čo, že plače? Je zlý a bodka.
Nezaslúži si ani tri slová s otáznikom na konci? Niečo na štýl: Prečo si
smutný? Čo sa stalo? Chceš sa odpáliť? Hlavne, že ty si sedíš vedľa, chytáš
pokémonov a myslíš si, ako dobre ti je. Jasné, vyzerám, ako keby som si
prečítala všetky knihy na štýl toho, ako dýchanie ovplyvňuje všetky sféry
života, od krásnej pleti po medziľudské vzťahy, ale nie. Všetko je proste raz
prvýkrát a raz poslednýkrát. Tak, ako si každý zapamätá prvú pusu, prvú
lásku, prvý vzťah, prvú kamošku, ktorej si povedala všetko o Dušankovi, tak
si každý zapamätá posledné slová, posledné stretnutie a posledný čierny
vtip. Teda, tak by som si priala, aby to bolo v mojom prípade. Často som chcela spraviť toľko vecí, ale neurobila som
to. A teraz to ľutujem. Chcela som napísať človekovi, ktorého som sa ešte
chcela opýtať toľko vecí, iba že mi je ľúto toľko vecí, čo som vtedy chcela
urobiť, ale neurobila som. A asi to za pár dní aj tak urobím, lebo neviem,
ako dlho tu budem, a moja zvedavosť je silnejšia ako ja. A chcela som
urobiť aj iné veci. Pochváliť, poprosiť, poďakovať. Toľkokrát som chcela prísť
za mamkou a povedať jej, že som jej ako šesťročná so sestrou roztrhala jej
najobľúbenejšiu farebnú šatku a že ma to mrzí. Alebo povedať ockovi, že
som jeho halušky s kapustou nezjedla, lebo boli hrozné, a to ma mrzí.
A že som niekedy nebola dobrým človekom. A takto by som si mohla
spytovať svedomie ešte dlhú chvíľu. A podľa mňa každý z nás. Ale nie
je zlé urobiť zlé veci. Nie je ani hanbou urobiť chyby. Hanbou je, keď si naše
chyby neuvedomujeme a nevieme niesť tresty a dôsledky našich, často
veľmi sebeckých, konaní. Toľkokrát som si predstavovala, ako poviem všetkým, čo
sa mi kedy smiali, že sa im podarilo urobiť zo mňa človeka, ktorý sa teraz
smeje sám sebe. Ale všetko zlé je na niečo dobré. Aspoň sa zmenšil okruh vecí,
čo sa ma dotkne a vie mi ublížiť. Ale čo ubližuje všetkým naokolo je podľa
mňa sebeckosť každého z nás. Pracujeme, zarábame, míňame, zas pracujeme,
zas míňame, zas pracujeme. Alebo robíme niečo, čo nás robí šťastnými? Sme
ochotní obetovať niečo, a pritom vieme, že nedostaneme nič. Teda nič
hmotné. Možno iba úsmev alebo objatie. A možno ani to. Možno to, čo máme
dostať je dobrý pocit na srdci a vedomie, že tak, ako je všetko prvýkrát,
je všetko poslednýkrát, a toto je ten moment, ktorý v ľuďoch zanechá
oveľa viac ako si v okamihu, kedy to robíme, myslíme.
