TOĽKO HNEVU, ZÁVISTI, ZLOBY, POHŔDANIA, NEÚCTY,NEPRAJNOSTI. 

(ZDROJ: investicniweb.cz)

KDE SA TO, PREBOHA, V TÝCH ĽUĎOCH BERIE?

(ZDROJ: pinterest.sk)

Nemusím mať titul z filozofie a nemusím byť ani matka piatich detí, čo prežila obe svetové vojny a vdova je viac rokov ako ja žijem, lebo doba bola zlá, aby som Vám teraz vedela povedať, že život nie je jednoduchý, nie je ani čierny, ani biely. Je tak komplikovaný, že ani Sheldon Cooper z Big Bang Theory by jeho recept nevedel vyvodiť pomocou kvarkov alebo Planckovho času. 

Toľko farieb má ten život, že my, ľudia, si z toho spektra často vyberáme iba čiernu alebo iba bielu, lebo rozhodnúť sa by znamenalo obetovať niečo zo svojho pohodlia, prekročiť svoju komfortnú zónu a nebodaj sa obetovať. Náhodou by si okrem seba v zrkadle s krivou linkou a obočím v katastrofálnom stave ako slovenské diaľnice videla, že okolo tvojej umelej bubliny sú ľudia. Ľudia s problémami, s handicapmi, s bolesťami, s radosťami, s predsudkami, s očakávaniami. Ľudia takí, a ľudia takí. Matka s kabelkou Louiss Vuitton a jedným dieťaťom, čo má všetko, a matka bez kabelky a zubov, lebo nemá ani 15 eur na zubára, ale zato má 5 detí, ktoré nemajú laptopy a iné topy, ale behajú, hrajú sa vonku a majú to, čo chýba 95 % ľudí. Úctu. Rešpekt. Niečo, čo sa volá pokora. 

(ZDROJ: photodune.net)

(ZDROJ: timesofmalta.com)

Ale ľudia chcú žiť v umelom svete. Akože dokonalom. V bubline sú ich problémy, ako: Čo budem mať na obed – lososa či kaviár? Zapijem to nové BMW whisky či tequillkou? Zlatou či striebornou? Okrem izolácie sa od okolia, šialenej túžbe po dokonalosti, hluchote a slepote voči pocitom a potrebám druhých ľudí je všetko toto spojené s nevedomosťou toho, aké všelijaké problémy majú druhí ľudia. Ja chápem, že nie všetci môžeme byť obetaví filantropi bojujúci za hodnoty, bojujúci za práva a povinnosti, za právny štát, za demokraciu, za úctu človeka k človeku, za istotu a bezpečie. Vedela by som veľa hovoriť o tom, čo všetko treba obetovať pre ten pocit, že som pomohla. Koľko energie to stojí. A vedela by som ešte viac hovoriť o tom, koľko energie to stojí tých, ktorým pomáhame. Možno cítia hanbu, že potrebujú pomoc, lebo sami to nezvládajú. Možno hnev, že sa dostali tam, kde sa dostali, aj keď za to vôbec nemohli. 

(ZDROJ: youtube.com)

(ZDROJ: villagehotelmaramures.com)

Lebo ľudia nie sú ako príklady, na ktoré použijeme vzorce a vieme ho zaradiť kam patrí. Rómka, 8 detí, býva pod mostom, deti chabo oblečené. Rozvedená matka s postihnutým dieťaťom. Chlap pracujúci v zahraničí, aby sa jeho tri deti mali dobre. Babka, ktorá svojej dcére pomáha z dôchodku a pritom sama nemá na lieky. Toľko príkladov by som tu vedela dať. Ale načo? Všetkých spája jedno. Myslíte, že niekto z nich chcel mať takýto život? Že tá rómka s peknými očami chcela žiť pod mostom? Že chlap sa ženil preto, aby svoju ženu videl na ,,turnusy“? Je nenormálne si myslieť alebo hovoriť vety ako: Sama si za to môže. Vedela do čoho ide a podobne. Je to choré, takto odsudzovať ľudí. Ešte sme sa nenaučili zamyslieť sa nad tým, že osud pripravil pre druhých aj také strasti, ktoré by sme mi často neprežili. 

(ZDROJ: mediaboom.sk)

Neskutočne ,,úprimné“ od ľudí, ktorí v nedeľu večer pozerajú a plačú pri telke, kde plače Rozboril, a ráno vyjdú do ulíc a pokračujú v živote ako bezcitné, sebecké, netolerantné, neúctivé ľudské stroje, ktoré nepozerajú na nič iné, len na seba a svoje blaho. A bodka. Ja žijem dobre, ja žijem slušne, na čo sa zaujímať o druhých? Ja to v podstate chápem. Vytáča ma iba to povrchné chápanie ľudskej existencie. Toľko hnevu, závisti a zloby v ľuďoch. Kde sa to v nich, preboha, berie? Je to spôsobené tou dobou internetu a médií? Je riešením na túto stratou pokory a ľudskosti skrývanie sa za bezduché profily na sociálnych sieťach? 

(ZDROJ:bjmediationservices.com)

Ľudia strácajú kontakt s druhými, ba dokonca aj s realitou. O vymývaní mozgov politikmi a masmédiami teraz nejdem písať. To sú veci, ktoré potrebujú dlhší časový rámec na to, aby sa zmenili. Ale takmer nič nás nestojí pomoc pri rúcaní bariér, ktoré sme si postavili my ľudia, teda okrem vystúpenia z našej komfortnej zóny. Zóny bezstarostnosti a pohodlia. Ale je toľko krásnych vecí za touto zónou. Za touto čiarou je skutočná podstata života. Nie v tej bubline. Mimo nej. Je také ťažké ju prekročiť. Ja viem. Zažiť na vlastnej koži osemročného autistu, ktorý sa bije tak, že pri pohľade na neho Vám trhá srdce. Stretnúť sa s matkou, ktorá neuprace každú sobotu, a nemá dokonalý dom, ale má tie najsrdečnejšie a najšťastnejšie deti. Pochopiť, o čom je život a aký zmysel má to, že sme ľuďmi, že máme schopnosti, ktoré nemajú žiadne iné tvory je možní až vtedy, keď obetujeme vlastný komfort. Nie nutne celý. Nech to nie je umelé a silené. Stačí málo. Malý krok pre nás a pre druhých celý vesmír. Raz si nekúp McMenu, ale všimni si matku s deckom na krku, ktoré vráti banány späť, lebo nemá 90 centov. Potom uvidíš, aký je život krásne pestrý. Za bublinou je kopa farieb. Ide o to, akú si vyberieš. 

(ZDROJ: hereniuk.com)

TENISKY V ZIME, FAKE-OVÁ VUITTONKA, HOLÉ KRÍŽE, SAMURAJSKÝ COPÍK, PRÁZDNA HLAVA A HODNOTY ŽIADNE! A STE TAKTO ŠŤASTNÍ?

(ZDROJ: blogmodeart.com)

(ZDROJ: cas.sk)

Moja pekná, s obočím nakresleným niekde do polovice čela a našpúlenou pusou, s holými krížami a výstrihom po kolená, čo v rúčke s umelými a neónovými pazúrikmi stláčaš fake Vuittonky, neviem, či si v tej svojej makovici uvedomuješ, že žiješ v 21. storočí. A že čo ti to prináša. Teda okrem aplikácii s rôznymi filtrami, na chytenie pokémonov a na celodenné ,,četovanie“ s Dušankom.

(ZDROJ: birdz.sk)

A aj ty pekný, s teplákmi stiahnutými niekde do polky zadku, s copíkom ako päťročná Zuzka a so slovníkom polointeligentného nafúkanca z Horných Orešian. Uvedomuješ si, akú máš výhodu, že žiješ v dobe, v ktorej žiješ? Vieš to využiť aj inak ako na sťahovanie gatiek všetkým babám a aplikácii do mobilu?

Žijeme v dobe plnej technológií a iných vymožeností, ktoré nás, samozrejme, prirodzene nútia ich využívať. A ja ti to neberiem. Naozaj. Ani Anete, že všetko všetkým vešia na nos, ani Dušankovi, že ten zdieľa iba statusy a motivačné citátiky a pritom to hrá na bezcitného, drsného a arogantného. A nevyčítam nič ani tete Magde, že zdieľa obrázky, lebo chce vyhrať raz kuchynskú linku, potom tyčový mixér a nakoniec výlet na Kamčatku.  Nemám Vám to za zle. Išla by som sama proti sebe. Aj toto, čo píšem tu v podstate spadá do charakteristiky: ,,Nasilu vtipná, snaží sa, je trápna a nič nevie,“ ktorá v dnešnej dobre slúži v 95 % prípadov na komentovanie života druhých. No a čo, že zdieľa stále dookola pesničky od Mariky Gombitovej, aj keď tá už má kariéru za sebou. No a čo, že hentá naopak stále pridáva články o liečbe rakoviny. A henten, čo stále komentuje Kotlebove statusy, a aký je rád, že sú tu a pomáhajú. Ak ti to vadí, povedz to im, alebo vieš čo? Nehovor nič a pozri sa najprv, čo robíš ty.

(ZDROJ: krby-kozuby-srubka.sk)

(ZDROJ: rozvojovka.cz)

Pomáhaš nejako svojmu okoliu? Hocijako, aj keby len tým, že si tri minúty ticho. Robí ťa niečo naozaj šťastnou? Niečo, čo je aspoň kúsok hodnotné a zmysluplné? Nekážem ti, aby si šla rozdávať bezkofeínové presá do Afriky. Ani nechcem, aby si tkala deky a išla ich odniesť na hranice pre utečencov. Ani nechcem, aby si zabudla na seba a myslela len na druhých. Áno, toto všetko je pekné. Je krásne, ak niekto myslí na druhých, nie iba na seba. Pomáha tak, ako vie, ako mu dovolí jeho čas medzi rannou kávou a večerným pivom, financie, postava, povaha alebo ja neviem, čo ešte. Nezabúdaj, že len človek, ktorý je spokojný, vyrovnaný a šťastný vie naozaj pomôcť druhým. Bez toho, aby za to čakal aplauz, ovácie a pamätník ako Štúr. Aj tak jediné, čo si mladí zobrali od Štúra sú úzke legíny, dlhé brady, copíky a bokombrady. 

(ZDROJ: lidovky.cz)

Ale... Je to ťažká, dlhá a neskutočne náročná cesta, nájsť  niečo, čo ťa bude napĺňať, čo ťa bude robiť skutočne šťastným. Niekto ju možno nenájde nikdy, niekto má také šťastie a pochopí to už v dvadsiatke. Chceš počuť srandu? Aj ja som si v osemnástich myslela, že byť pekná a chudá ako austrálsky chrt je najviac, že škola je totálna trapošina, že politika sa ma netýka, lebo aj tak nič nezmením, že citáty hovoria vždy pravdu, že neexistuje nič horšie ako vyrážky na tvári, že choroby, vojny, vraždy boli iba počas vojny, že všade je mier, láska a slniečka, že postihnuté deti sú iné, že v podstate jediná cesta je odchod zo Slovenska a neviem stihnúť viac vecí ako jednu za deň, lebo som ,,unavená!“. 

(ZDROJ: frontrangereviews.blogspot.sk)

A vieš ako je to u mňa teraz? Ešte stále si myslím, že byť pekná a chudá je lepšie ako škaredá a tučná, ale najkrajšie je byť spokojný so sebou a s chuťou si odlomiť z čokolády, ak máš na ňu chuť. Za školu som vďačná, lebo okrem žalúdočných vredov, minima spánku, od psychického zrútenia pred skúškovými mi už teraz dala toľko vecí, ktoré mi pomáhajú zúžitkovať to minimum informácií a vedomostí, čo mi dala. Viem, že cez deň stihnem byť na štyroch miestach na raz, prečítať knihu a ešte si aj upratať, ak si všetko dobre zorganizujem. Ale to pozná každý študent. Organizovať, organizovať, organizovať. Tak to mal hovoriť súdruh Lenin. 

A že politika sa ma netýka a žijeme v mieri? No to je ďalšia vec, čo sa týka všetkých, ale všetci sa tvária, že to ide mimo nás. No veď jasné, že to ide mimo teba, keď si ty sám mimo. Je pravda, že isté veci nestopneme hneď a ľahko, že korupcie a Fica (čo je vlastne synonymum) sa nezbavíme za deň, ale pri takej pasivite, v akej často krát sme, to nepôjde ani za oveľa dlhšiu dobu. Politiku tu rozoberať nejdem, to si nechám na neskôr, keď si zas nájdem čas. Lebo organizovať, organizovať, organizovať. A ani o ,,iných“ ľuďoch a ,,iných“ deťoch nejdem písať, to si tiež odložím na neskoršie.

(ZDROJ: radiotv.cz)

(ZDROJviaimmobiler.com)

 A teraz si môžeš povedať, že ako sa idem chváliť. No poď, povedz si to, kľudne. A pritom, ja naozaj úprimne chcem, aby si našla niečo, čo je v hodnotovom rebríčku vyššie. Ale, toto som len ja, môj názor a moja túžba po tom, aby ľudia prestali byť nechutní alibisti, čo nemajú na nič názor, boja sa, čo povedia druhí, ak poviem niečo iné ako si oni myslia. Čo povedia, ak poviem, že mám rada Koltebu? Týmto nechcem povedať, že buď radikálny zadubenec a podporuj nechutnosti vo svete ale... Rešpektuj prosím, že žijeme vraj v demokracii a každý jeden z nás má právo na názor. Aj keď totálne zlý a pre nás zvrátený. Ale má ho.

Mne to trvalo dlho si uvedomiť, že jediný, kto ťa môže urobiť šťastným si ty sám. A ešte tých dvesto veľkých vecí ukrytých v maličkostiach, s ktorými sa denne stretávaš. Že si máš kde večer ľahnúť, že sa máš možnosť ráno zobudiť a počuť ten hnusný zvuk budíka, že musíš ísť do práce, že vieš povedať, čo nemáš rád a aj tak to urobiť, že ťa pobaví starý vtip o dvoch stíhačkách, ktoré nestíhajú, alebo keď ti konečne napíše Dušankooooo.

 

(ZDROJ: zena.pravda.sk)