TOĽKO HNEVU, ZÁVISTI, ZLOBY, POHŔDANIA, NEÚCTY,NEPRAJNOSTI. 

(ZDROJ: investicniweb.cz)

KDE SA TO, PREBOHA, V TÝCH ĽUĎOCH BERIE?

(ZDROJ: pinterest.sk)

Nemusím mať titul z filozofie a nemusím byť ani matka piatich detí, čo prežila obe svetové vojny a vdova je viac rokov ako ja žijem, lebo doba bola zlá, aby som Vám teraz vedela povedať, že život nie je jednoduchý, nie je ani čierny, ani biely. Je tak komplikovaný, že ani Sheldon Cooper z Big Bang Theory by jeho recept nevedel vyvodiť pomocou kvarkov alebo Planckovho času. 

Toľko farieb má ten život, že my, ľudia, si z toho spektra často vyberáme iba čiernu alebo iba bielu, lebo rozhodnúť sa by znamenalo obetovať niečo zo svojho pohodlia, prekročiť svoju komfortnú zónu a nebodaj sa obetovať. Náhodou by si okrem seba v zrkadle s krivou linkou a obočím v katastrofálnom stave ako slovenské diaľnice videla, že okolo tvojej umelej bubliny sú ľudia. Ľudia s problémami, s handicapmi, s bolesťami, s radosťami, s predsudkami, s očakávaniami. Ľudia takí, a ľudia takí. Matka s kabelkou Louiss Vuitton a jedným dieťaťom, čo má všetko, a matka bez kabelky a zubov, lebo nemá ani 15 eur na zubára, ale zato má 5 detí, ktoré nemajú laptopy a iné topy, ale behajú, hrajú sa vonku a majú to, čo chýba 95 % ľudí. Úctu. Rešpekt. Niečo, čo sa volá pokora. 

(ZDROJ: photodune.net)

(ZDROJ: timesofmalta.com)

Ale ľudia chcú žiť v umelom svete. Akože dokonalom. V bubline sú ich problémy, ako: Čo budem mať na obed – lososa či kaviár? Zapijem to nové BMW whisky či tequillkou? Zlatou či striebornou? Okrem izolácie sa od okolia, šialenej túžbe po dokonalosti, hluchote a slepote voči pocitom a potrebám druhých ľudí je všetko toto spojené s nevedomosťou toho, aké všelijaké problémy majú druhí ľudia. Ja chápem, že nie všetci môžeme byť obetaví filantropi bojujúci za hodnoty, bojujúci za práva a povinnosti, za právny štát, za demokraciu, za úctu človeka k človeku, za istotu a bezpečie. Vedela by som veľa hovoriť o tom, čo všetko treba obetovať pre ten pocit, že som pomohla. Koľko energie to stojí. A vedela by som ešte viac hovoriť o tom, koľko energie to stojí tých, ktorým pomáhame. Možno cítia hanbu, že potrebujú pomoc, lebo sami to nezvládajú. Možno hnev, že sa dostali tam, kde sa dostali, aj keď za to vôbec nemohli. 

(ZDROJ: youtube.com)

(ZDROJ: villagehotelmaramures.com)

Lebo ľudia nie sú ako príklady, na ktoré použijeme vzorce a vieme ho zaradiť kam patrí. Rómka, 8 detí, býva pod mostom, deti chabo oblečené. Rozvedená matka s postihnutým dieťaťom. Chlap pracujúci v zahraničí, aby sa jeho tri deti mali dobre. Babka, ktorá svojej dcére pomáha z dôchodku a pritom sama nemá na lieky. Toľko príkladov by som tu vedela dať. Ale načo? Všetkých spája jedno. Myslíte, že niekto z nich chcel mať takýto život? Že tá rómka s peknými očami chcela žiť pod mostom? Že chlap sa ženil preto, aby svoju ženu videl na ,,turnusy“? Je nenormálne si myslieť alebo hovoriť vety ako: Sama si za to môže. Vedela do čoho ide a podobne. Je to choré, takto odsudzovať ľudí. Ešte sme sa nenaučili zamyslieť sa nad tým, že osud pripravil pre druhých aj také strasti, ktoré by sme mi často neprežili. 

(ZDROJ: mediaboom.sk)

Neskutočne ,,úprimné“ od ľudí, ktorí v nedeľu večer pozerajú a plačú pri telke, kde plače Rozboril, a ráno vyjdú do ulíc a pokračujú v živote ako bezcitné, sebecké, netolerantné, neúctivé ľudské stroje, ktoré nepozerajú na nič iné, len na seba a svoje blaho. A bodka. Ja žijem dobre, ja žijem slušne, na čo sa zaujímať o druhých? Ja to v podstate chápem. Vytáča ma iba to povrchné chápanie ľudskej existencie. Toľko hnevu, závisti a zloby v ľuďoch. Kde sa to v nich, preboha, berie? Je to spôsobené tou dobou internetu a médií? Je riešením na túto stratou pokory a ľudskosti skrývanie sa za bezduché profily na sociálnych sieťach? 

(ZDROJ:bjmediationservices.com)

Ľudia strácajú kontakt s druhými, ba dokonca aj s realitou. O vymývaní mozgov politikmi a masmédiami teraz nejdem písať. To sú veci, ktoré potrebujú dlhší časový rámec na to, aby sa zmenili. Ale takmer nič nás nestojí pomoc pri rúcaní bariér, ktoré sme si postavili my ľudia, teda okrem vystúpenia z našej komfortnej zóny. Zóny bezstarostnosti a pohodlia. Ale je toľko krásnych vecí za touto zónou. Za touto čiarou je skutočná podstata života. Nie v tej bubline. Mimo nej. Je také ťažké ju prekročiť. Ja viem. Zažiť na vlastnej koži osemročného autistu, ktorý sa bije tak, že pri pohľade na neho Vám trhá srdce. Stretnúť sa s matkou, ktorá neuprace každú sobotu, a nemá dokonalý dom, ale má tie najsrdečnejšie a najšťastnejšie deti. Pochopiť, o čom je život a aký zmysel má to, že sme ľuďmi, že máme schopnosti, ktoré nemajú žiadne iné tvory je možní až vtedy, keď obetujeme vlastný komfort. Nie nutne celý. Nech to nie je umelé a silené. Stačí málo. Malý krok pre nás a pre druhých celý vesmír. Raz si nekúp McMenu, ale všimni si matku s deckom na krku, ktoré vráti banány späť, lebo nemá 90 centov. Potom uvidíš, aký je život krásne pestrý. Za bublinou je kopa farieb. Ide o to, akú si vyberieš. 

(ZDROJ: hereniuk.com)