K ŽIVOTU POTREBUJEŠ VEĽA, OD ŽEHLIČKY NA VLASY PO PLASTIKU, ALE NAOZAJ SI MYSLÍŠ, ŽE BEZ NEJ BY SI PREŽILA?

(zdroj: happy-school.blog.cz)

Keď ráno s nervami v koncoch, tichou prosbou na perách a slzami na tvári presúvaš budík o päť minút neskôr, až kým nezistíš, že už dvadsať minút aj tak meškáš a dnes za hviezdu asi nebudeš, jediným svetlým bodom v tvojom tmavom živote je ONA. A ona tam stále bude, čaká na teba niekde vzadu, s krížovkami a keksíkmi a kávou z automatu, čo je všetko, len nie káva, ale presne toto ty potrebuješ. Stlačila pre teba stokrát voľbu ,,bez cukru“, ale automat je silnejší ako ona (je to niečo ako dôchodcovia a SMER-SD  versus. všetci ostatní = vždy zvíťazia) a tú hnedú vodu ti ešte aj ocukrí. Je to nejaký pevný bod v tvojom živote, istota. Asi ako tie, čo Fico sľubuje. Jej nebude vadiť, že keď sa konečne dotrepeš, budeš ako hrošica, že budeš nepekná, s mastnými vlasmi a make-upom ako povestná Kleopatra z Turca. Jej je úplne jedno, či si dnes náhodou krajšia ako ona. Lebo ona nie je ako Aneta. Ona ti nepovie, že v tom svetri vyzeráš neskutočne pekne, a že Dušanka dnes dostaneš, ale jednoducho ti povie, že si v ňom hrozná a ani slepý by sa za tebou neotočil. A preto, že ona je ona a ty si ty ju poslúchneš. A keby je ona ty, poslúchne ona teba. A  vieš čo? Mala by si jej byť  za toto všetko vďačná. Neviem, či ju to baví, alebo to len hrá, ale je potom  minimálne tak dobrou herečkou ako Zdena Studenková. Vždy vypočuje tvoje banálne problémy, vždy ti povie, že si krava, keď smútiš za bývalým a vždy ti pomôže zjesť koláč. A keď jej povieš, že karamelový máš najradšej, tak ona si ho dá a ty jej ho aj tak celý zješ. A jej to nebude vadiť. Ešte ti aj omrvinky nechá. Vždy s tebou utečie z prednášky a netreba ju ani veľmi prosiť. A vždy s tebou všetkých nerieši. Nerieši, či hentá urobila toto dobre, či tamten chodí s hentou a hentá s tamtým. Má na háku teba, ostatných, svet, ba dokonca aj šoféra električky, čo s vami ide ako s kopou hnoja. Ako u starkého. Ale je to jediný človek, čo je s tebou ochotný ísť na film, ktorý všetci ofrflali. Je to jediný človek, ktorý sa s tebou odvezie na miesto, kde vôbec nepotrebuješ ísť, ale máte čas a tam ste ešte neboli. Napríklad Dúbravka alebo letisko. Pôjde s tebou tam, kde sú samé páriky, dvojice, milenci, partneri, muži a ženy, a ešte vy dve. Ako trosky. Teda ty väčšia. Ale to sme si už zvykli. Je pri tebe, keď jej píšeš o Dušanovi eseje, a keď Dušan píše eseje Eve, spoločne ho dávate dole. Slovami. Lebo toto sa jej kamarátkam nerobí. A ty si pri nej, keď má z eseje Fx. A si pri nej, keď ti píše o divnom sedadle vo vlaku, čo je oproti nej a ostaneš s ňou čakať, keď jej utečie posledný. A píšete si úplne somariny, rozoberáte veci, pri ktorých by sa ostatným pozastavoval rozum, ak nejaký majú. A vždy ťa poteší, keď ti povie, že sa neučila. A plánujete spolu toľko vecí, kam pôjdete na Silvestra, na Valentína, na Deň Detí, a pritom budete obe niekde inde. Ale presne toto ti stačí. Pocit, že aspoň plánovať máš s kým. A ak ti v živote nevyjdu tvoje plány o šťastnej rodinke a veľa deťoch, zavoláš jej a budeš jej plakať na ramene ako za starých čias. A to platí aj opačne. Lebo ty si tiež viac-menej citovo labilný, ale stabilný bod v jej živote. Nie si na depresívne reči, ale vieš, že bez nej by tvoje dni neboli iba zlé, ale ešte horšie. Táto žena sa s tebou tmolí medzi regálmi v Bille, hľadá s tebou kešu oriešky, ktoré miluješ a zdieľa s tebou každý trapas, ktorý sa ti podarí a dokonca sa za teba nehanbí. Teda, aspoň v to dúfaš. Miluje humor ako ty, smeje sa na vtipe o bezrukom dievčatku, čo asi neklope. Je podobne milo-hnusná ako ty, neuráža sa ako ty, robí si srandu z teba a zo seba. A Dušana. Teda je aj vtipná ako ty. A myslím, že je za teba taká vďačná ako ty. Ale nebudeme sa opúšťať....

NECHCEM OHOVÁRAŤ, ALE VIDELA SI ANETINE VLASY?? OTRAS! 

JEJ, AHOJ, ANETKA, SUPER VLASY.

(zdroj: prezenu.noviny.sk)

Už keď ti mlieko tieklo po brade, bola si malá, stále si spala a v plienkach mala nonstop naložené, ťa mamka a ocko viedli k tomu, že máš mať všetkých rada. Hlavne ich . A ešte psa a sestru. Vštepovali ti, že máš byť milá, slušná, úprimná, dobromyseľná, srdečná, tolerantná a uvoľniť miesto tete Helene v autobuse. Nemáš  veľmi vyskakovať, máš držať jazyk za zubami a krok, byť so všetkým spokojná. Vždy máš nosiť čisté spodné prádlo a nechodiť na červenú. Máš byť svedomitá, učiť sa a dodržiavať všetky zákony a pravidlá. Máš dokončiť školu, nájsť si muža. Nemusí to byť terno, stačí, že nebudeš sama, stará a opustená. Máš si postaviť strom a zasadiť deti. Dobre sa zamestnať, platiť dane a neklamať. A v dôchodku ich navštevovať . Pravidelne. Sem-tam si splniť sen, kde-tu si niečo dopriať. Ale zo všetkých vecí, čo ti vtĺkali do hlavy a čo si ty vypúšťala jedným uchom dnu a druhým von, bolo najdôležitejšie, že nemáš klamať. Ohovárať. Preháňať. Podvádzať. A súdiť. Lebo to môže iba Majk Spirit a Boh. A ty si naivne myslíš, že aj ty. Ale kdeže... Na kávičke a nejakom tom krémeši vedieš s Anetou filozofické debaty a úvahy o tom, ako si so všetkým nespokojná a čo všetko je zlé. Matne si vybavuješ, čo má spĺňať podstatne hlbší rozhovor, ako vediete zvyčajne, a tak prejdeš na témy, že školstvo nestojí za veľa, platy sú nízke, v politike sú samí magori, v telke samé mrochty, Rakúsko napreduje a my nič. Že Dušan je nevšímavý a Fero až príliš. Že Zuzana je moc preafektovaná a Kiska je anjelik. Dobrý.  A Anetka ti len prikyvuje. Lebo máš pravdu. Všetko je tu zlé. A najviac ty. Ale to ti nepovie. Veď ona vie lepšie, kto si, ako ty sama. Lebo to povedala Eva a musí to byť pravda. Aj tamtá to vie, tak to tak musí byť. Ak sa to hovorí, tak to je tak. Ale vieš, čo je ešte horšie ako momentálna situácia všade okolo? To, čo spravíš, keď zaplatíš za kávičku a mliečko a štyri krémeše. No, bola si trošku hladná, čo? Že ju začneš ohovárať s prvým človekom, ktorý sa ti chtiac-nechtiac voľajako primotá do cesty. A asi to bude, chúďa, tá milá, malá čašníčka. Veď sa len celý deň prechádza s táckou v ruke, nič iné nerobí, tak nech vie, aká je Aneta hento. A toto zas nie je. A toto by si chcela, aby bola, ale ona nie. A toto chce ona, a ty nie. A tak podobne. Obdobne to robí zrejme aj tá čašníčka a Aneta. Lebo ak je v dnešnej dobre niečoho menej ako inteligentných chlapov, tak je to úprimnosť. Alebo aspoň snaha o to, byť úprimným. Alebo aspoň byť ticho ako tárať sprostosti. A v tom si trieda moja. V tých sprostostiach.  Aj Aneta. Tvrdíš, že rada a dobre varíš. Ale nevaríš. Dušanovi sľubuješ, že je jediný. Aj Ferovi. Hráš formu, že nepiješ a nefajčíš, nespíš a neješ a vlastne ani nie si. Ak sa ti niečo nepáči, čo Aneta robí, hovorí a píše, tak jej okomentuj tú profilovú fotku, kde vyzerá ako hrošica a nedávaj jej palce hore. Ak sa náhodou celkom pekne namaľuje, doslova ako obrázok, tak jej venuj úsmev. Ale úprimný. Keď vyzerá v tých kožených gatiach ako klobása, tak jej radšej odporuč sukňu. Alebo nech ostane doma a chudne. Ale, prosím ťa, nebuď krava a neteš sa škodoradostne, že dnes si s Dušankom moc neužije. Aj ty rob, čo chceš. Ak chceš ísť do Milána, tak choď. Jedine, že by ťa nikto nezavolal. Ak chceš ísť do kina s Ferom, tak mu napíš. Jedine, že by išiel s Anetou. Ak nevieš, moja, nič iné, ako prekrúcať, skrúcať a nakrúcať všetko, čo ti kto povie, tak potom seď zavretá doma a píš knihu. Alebo blog. Plný somarín a klamstiev. To vie každý. Skús písať napríklad o tej tvojej zakomplexovanej kamarátke, s ktorou chodíš von, keď Aneta nemôže, a pritom ju za chrbtom omáľaš v puse ako hašlerku. Lebo si nerozumie s babami, čo sú ako ty. Lebo nemá rada romantické komédie a bravčové mäso ako ty. Lebo nie je taká pekná ako ty. A dokonca ani taká sprostá ako ty. A kúsok bojazlivého dobrého frajera berie na hororové filmy. Teda bývalého. Kto vie prečo. Teda ty to vieš.  Nie je ako ty. Nerieš so všetkými, že je hlúpa, lebo má rada iný humor ako ty. Nech má. A nech aj trepe dve na tri. A nech aj robí čo chce, ak chce. Teba to nemá čo trápiť. Nikto nie je hlúpy, ľudia sú len iný. Každý je iný. A našťastie, nikto nie je ako ty, lebo toto by svet nezniesol. 

RADŠEJ SI ZAPNEM PRÍHODY MALÉHO LAPAJA Z ROKFORTU S JAZVOU MEDZI OČAMI AKO SA ZASA UČIŤ! 

(zdroj: massive.co.uk)

(zdroj: doma. markiza.sk)

Vianoce, Nový rok, babkine narodeniny a už aj Traja králi sú za nami a ty si sa stále ešte nezačala učiť. Síce si sa už tromfla a začala si zháňať skriptá a všetky materiály od Aničky, na ktoré si počas semestra nemala čas, lebo Dušan robil párty každý týždeň a ty si na žiadnej nemohla chýbať. Ale poviem ti, že mohla. Dušan ťa aj tak nechce.  Anička a pár tvojich snaživých a premotivovaných spolužiačiek už stihlo spraviť skúšky v predtermínoch, no ty si lenivá, a tak si si to nechala (AKO VŽDY) na január. Alebo február. Alebo to prenesieš do letného semestra.

(zdroj: skolskyportal.sk)

Ako každý rok, aj v decembri si si naivne myslela, že sa cez Vianoce okrem prejedania a rodinných ožieračiek a stretnutí budeš učiť. Ale zas si sa na to vykašľala. Radšej si balila darčeky pre celú tvoju rodinu, potom si ich aj obviazala stuhou, len aby si zabila čas. Dokonca si sa prekonala a pomohla upratať. Už asi od siedmej triedy vieš, že Ježiš ti ani stromček, ani darčeky nenosí, tak si pomohla otcovi zrúbať nejakú tú borovicu v lese, nahádzala si na ňu ozdoby z výpredaja v Tescu a potom si sa zrúbala aj ty. Z punču. Lebo veď sú Vianoce. Robila si všetko možné, aj nemožné, aby si sa nemusela učiť. A úspešne sa ti to darilo. No teraz, moja, keď máš tri dni pred skúškou a ešte ani netušíš o čom tento predmet je, si celkom zúfala. Vystriedala si už všetky fázy, od hnevu na seba a celý svet, že si nezačala skôr, až po fázu, že vlastne aj tak to už nestihneš. Napíšeš Katke, ako je na tom, aby si sa ubezpečila, že nie len ty si na tom tak zle, a trochu upokojila svoje malé tlčúce srdiečko v ešte menšej hrudi. 

(zdroj: najky.sk)

Po piatkovej noci, keď si sa s Dianou spoločensky unavila na kolaudácii Aleninho bytu, ktorý má síce už asi šiesty rok, si plánuješ, že v sobotu vstaneš skoro a budeš sa učiť. Celý víkend. Áno. Nastavíš si budík na 8:30, plná plánov, entuziazmu a dobrej nálady. Vstaneš však o 12, s opicou väčšou ako je Alena, vypiješ liter vodičky a šup šup sa učiť. Predtým, si ešte pozrieš fotky zo včerajška, lebo aj keď si tam bola, nič si nepamätáš. Zvláštne. Ako je to možné? Žeby si mala začínajúceho Alzhemiera? Och, alebo za to môže Kapitán? Tuším sa ti včera predstavil ako Morgan. Keď uvidíš sériu fotiek, na ktorých Dušanko tancuje s Alenkou, potvrdíš si názor, že je to krava a že ju nikdy nechceš vidieť. 

(zdroj: cnn.com)

Taká smutnučká a sklamaná životom, a osudom, ktorý pre teba niekto pripravil, predsa  len otvoríš knihu a učíš sa. Teda minimálne sa tak tváriš. Aby si mamka myslela, že sa učíš. Vzorne. Ale aj tvojej mamke, to je úplne jedno. Je to predsa tvoj život a tvoje problémy. Od mala ti predsa vtĺkala do hlavy, že sa učíš pre seba. A ešte že nemáš veľa jesť. A byť slušná. Po troch hodinách, čo si sa tvárila, že sa učíš o limbickom systéme, si premýšľala nad úplnými kravinami. Si unavená a tak si kúsok pospíš. Presne hodinu a pol. Lebo lepšie vyspatá s FX ako unavená s Ačkom. A potom ti napadlo, že je čas večere, u teba však nie poslednej, a treba sa ísť najesť. Inokedy si len z chladničky vyberieš jogurt a rýchlo ho zješ, lebo si lenivá si niečo variť, no dnes plánuješ trojchodové menu v nádeji, že na učenie už neostane čas. 

(zdroj: teachandscience.com)

A veru neostal. Lebo zavolala Alena, že sa ide na chatu a bude tam aj Dušan a teda musíš tam byť aj ty. Päť sekúnd sa tváriš, že nie, že sa musíš učiť, lebo máš v pondelok skúšku, ale keďže Alenka je Alenka a Dušan je Dušan, pekne sa poddáš a už frčíš za nimi. O priebehu nasledujúceho dňa viem ešte menej ako ty, tak pokračujeme pondelok. Sedíš zelená ako žaba, potíš sa nad testom, z ktorého jediná otázka za ktorú vieš odpovedať je meno a priezvisko. Po pätnástich minútach test odovzdávaš skúšajúcemu, ten pri pohľade na tvoju tvár, prázdnu hlavu a prázdny test napíše na papier tvoju nočnú moru. Druhú nočnú moru. FX. Prvá nočná mora je Dušan s Alenou. 

SI HROZNE MILÝ, ALE.... DUŠAN MÁ AJ AUTO. A BYT. VÄČŠÍ.  A METER DEVÄŤDESIAT.

(zdroj: magazin.atlas.sk)

Takto nejako zlomíš srdce chlapcovi, nazveme ho Ferko, ktorý ti práve na vianočnom večierku vyznal lásku. A aj Marika Gombitová by bola na jeho vyznanie hrdá. Ferko by ti síce nezlomil nič, lebo ťa úprimne ľúbi, čo ti práve celý spotený skôr vykoktal ako povedal, ale ja, moja pekná, by som ti najradšej zlomila väzy. Že si nevieš vážiť nič. A ani sa slušne správať. Mamka ťa nevychovala na to, aby si kopala. Zlato. Tak sa zamysli. Aj keď ťa to bolí. Tak ako Ferka srdiečko, ktoré si mu svojimi umelými nechtami neónovej farby zlomila. Chlapec, rodiskom z Tornale nad Bodvou, dobrák od (kľúčnej) kosti po nociach nespal a v spotenej ruke kŕčovito držal ceruzku a do zošita z matematiky si namiesto integrálov, intekráľov a derivácii písal, čo ti povie, keď sa stretnete. Bohužiaľ, do vienka mu sudičky nenadelili ani tučné konto, ani auto a ani odvahu. A už vôbec nie meter deväťdesiat.  Zato ma srdce veľké ako plány Robka Fica chrániť Slovensko, milý je ako video o šteniatkach a deťoch a dostáva štipendium za vzorné správanie a výborný prospech. Babke by sa páčil. A aj každej normálnej babe, to len ty si tupá. Teda, tupý je len uhol. A ešte aj ty. No ty sa radšej vláčiš s Dušanom, známym miestnym frajerom, milovníkom ženských sukní. Povolaním je (vraj) DJ, ak sa teda za DJ považuje niekto, kto púšťa Modus a Kristínu z mobilu na Dni obce Nižný Orlík v kultúrnom dome. Tetuje, a podľa správania aj fetuje. Vo Svidníku je najvychytenejším zajačikom. Aj dedkove biele zajace na záhrade blednú od závisti. Chalan sa presťahoval na západ, vymetá jednu party za druhou a balí jednu babu za druhou. A tretiu za druhou. Ty by si vyhrala celú paraolympiádu, lebo si taká slepá, že to nevidíš. Vidíš však jeho byt, ktorý síce vyzerá ako chlievik, lebo Dušanko ma obe ruky ľavé a metla je jeho nepriateľ, a jeho BMV, ktoré stihol už aj nabúrať, ale jeho negatíva nevidíš. A tých teda má požehnane. Alebo jeho zlé stránky nechceš vidieť? Jáj, ty hľadáš iba zlaté stránky, čo moja? Zatiaľ, čo ty piješ tretie bezlaktózové latté, pohľadom kontroluješ stav tvojej fejkovej Vuittonky a uplatňuješ všetko, čo si čítala v článku: ,,Ako získať chlapa snov za 30 sekúnd“ z časopisu od Žanety, aby ťa Dušanko zobral k sebe na ,,čaj“, si chalan ťuká do mobilu. A nie, nepíše ti vyznanie lásky ako Ferko. Ale chváli Zuze nový sveter. A Eve hovorí, že má pekné oči. Ferko má zatiaľ tie svoje pekné očičká pre plač. Lebo mu dochádza, že byť dobrým, milým, slušným, charizmatickým, vtipným, úprimným, ochotným, spoľahlivým, verným a inteligentným,  sa dnes asi nenosí. A asi sa nenosí ani normálny účes. Lebo však Dušan sa podobá na Štúra a je úplný pako, ale takmer celá ženská populácia umiera nad jeho obtiahnutými legínami.  A tak, Ferko v strachu, aby neumrel sám a opustený ako ty, sa zmení. Zanevrie na ženy, teda minimálne na teba, lebo si už uvedomil, o čo ti ide. A nie je to červená vec, ktorá tlčie v jeho hrudi a začína sa na ,,s“ a končí na ,,e“. Kúpi si úzke gate a vyhodí všetky nožnice, čo má v detskej izbe vedľa tvojej fotky. Tú vyhodí potom. Von oknom. Zmení sa na Dušana číslo dva, no keď ho stretnú jeho kamoši, jednu preventívnu mu vrazia. Aby sa spamätal, oholil a ostrihal. A chceš vedieť, ako to všetko skončí? Začnime Dušanom. Jeho kariéra DJ skončí, keď mu SOZA – Slovenský ochranný zväz autorský navalí pokutu za pirátstvo. A ani poklad piráta z Karibiku by mu nepomohol. Predá teda byt vo Vrakuni, auto a presťahuje sa späť k mamke do Svidníka. Prestane tetovať a fetovať.  Tam sa zamestná ako maliar/natierač. Vo veku 43 rokov sa nedobrovoľne ožení s Hankou, poslednou slobodnou starou dievkou z horného konca dediny. Budú mať štyri deti. Synov. Po ockovi. Teda, ak sú jeho. Lebo Hanka sa často prechádza na kávu k Milanovi. Bože, ochráň túto planétu. Prosím. Ferko, s titulom za menom aj pred menom, momentálne generálny riaditeľ nemenovanej firmy FEROland.s.r.o, stavia so svojou ženou Lenkou, ktorá je učiteľkou v materskej škôlke, honosnú vilu pod hradom. Je ostrihaný, s nohavicami, kde všetko dýcha. Lenke nosí raňajky do postele, lebo čaká dvojičky. Jeho. Vyznania, ktoré kedysi písal pre teba, už číta láske jeho života. A ty, moja? Máš štyridsiatku na krku, vrásky na tvári, celulitídu na zadku, strie na bruchu, nadváhu dvadsať kíl,  v hlave máš stále prázdno. Si slobodná, bezdetná, nezamestnaná. Žiješ s mamou. Chváliš sa akurát skriňou plnou napodobnenín od všetkých tých tvojich Dušanov. Všetkým tvojim kamoškám sa podarilo uloviť veľké ryby (aj keď nechápem ako, keď sú rovnaké ako ty, ale ok), a ty len sedíš, ako chuderka s udicou pri rybníku, a vyťahuješ iba kamene. Celý život si odmietala Ferka, čo bol v rybacom slangu zlatá rybka, zatiaľ čo Dušan bol smradľavá treska. Splnil by ti všetko, čo by pod tvojimi umelými riasami videl. Ale počkať!! Však ty vlastne po zlate ideš, nie? Tak kde sa stala chyba? Síce jediná vec, čo neznášam viac ako čokoládový puding  sú citáty, ale toto sa tú hodí. Pretože jedného dňa si uvedomíš, že zatiaľ, čo si zbierala kamene, stratili ste diamant. A teda poviem ti, Dušan bol teda kameň! 

NA NOVÝ ROK SI ŽELÁM NOVÉHO MINISTRA ŠKOLSTVA!

(zdroj:zpravy.idnes.cz)

Nejaký ten piatok už navštevuješ (dobrovoľne alebo nedobrovoľne) školské zariadenia a stále ťaháš za kratší koniec. A aj budeš. Lebo či už si žiak alebo učiteľ, pri školskom systéme, ktorý sa na rodnej hrude Jánošíka, Evy Mázikovej a Zlatice Švajda-Puškárovej podporuje, máš to blbé. Veľmi blbé. Po prvé preto, že minimálne dvaja z troch vyššie menovaných sú (bohužiaľ) rovnako od veci ako to, čo ťa v dnešnej dobe učia v školách. Alebo to, čo učiteľ spoza katedry, pchá tým drzým deckám do hlavy. Druhým dôvodom je, že slová objektívnosť, spravodlivosť, poriadok, logika, sú slová úplne neznáme nášmu školstvu a ministrovi.   Posledným (určite nie posledný, len sa mi nechce premýšľať) je odmena, akú za to dostaneš. Či už je to facka od otca za päťku z fyziky, sto eur od babičky za vzorný prospech, pusa od maminy za najkrajší skok cez kozu v histórii školstva alebo tá almužna, čo dostaneš za to, že sa snažíš naučiť niečo dvadsaťštyri párov očí, ktoré na teba pozerajú. Ak teda nemáš v triede jednooké dieťa. Asi si nepamätáš, že keď si bol malý, rozmaznaný diablik, mamka ťa za trest alebo odmenu brala do škôlky. Či si chcel, alebo nechcel. Si na Slovensku, nikto sa ťa nepýta na tvoj názor!!!! A tak si sa mohol hrať s legom a Ferkom, trucovať v kúte, biť sa s tým chlapcom, čo ti bral autíčko a balil Aničku. Potom si Aničku kopol do hlavy, lebo si ju hrozne ľúbil, ale hanbil si sa jej to povedať. A takto by to mala pochopiť, dúfal si. Potom ťa oco zbil vešiakom, lebo druhých ľudí predsa nebijeme. A ty si to potom vykrikoval v autobuse. V škôlke si jedol studenú krupicovú kašu plnú hrudiek, tuniakovú pomazánku bez tuniaka na suchom chlebe. Nemal si ešte ani tretinu zubov a preto si sa teda moc nenajedol. A pani vychovávateľky si sa bál ako celý svet utečencov. Lebo zlostný pohľad na jej tvári by teda odradil aj tých. Preto si zjedol aj kôrku, ktorú si neznášal. Ako plynuli dni, zúčastňoval si sa akcií, ktoré z teba vychovali vzorného synáčika, recitoval si Rúfusa na Deň matiek, Deň otcov, Deň detí, Deň jablka v októbri, ba dokonca by ťa s tvojím talentom poslali aj na Deň boja za slobodu a demokraciu. Na základnú školu si si odniesol jeden euroobal detských kresbičiek, mínus štyri ďalšie zuby, averziu k polovici jedál na čele so špenátom a batôžtek entuziazmu sa vzdelávať. Prvý septembrový týždeň si si teda sadol s Ferkom zo škôlky do lavice a spoločne ste sa usmievali na tú milú pani učiteľku, mávajúcu šlabikárom, ktorú o pár rokov budeš mať ešte radšej. Lebo tú štvorku z päťminútovky si si ozaj zaslúžil. A aj ten šlabikár o týždeň zmenia, ver mi. Ak si mal jedného z rodičov doma, prišiel si o hromadné písanie úloh v družine. Ak si to šťastie nemal, mohlo sa ti stať, že po teba otec zabudol prísť. A tak si zažil deja vu v podobe milej pani, ktorá by ťa najradšej nechala stáť vonku a šla pozerať  Onura a vyšívať križíkový steh na snehobielu panamu, ako upokojovať psychicky vydesené dieťa, ktoré bude s touto traumou žiť do smrti. Deväť rokov ti mama balila rožok s džemom do servítky, ktorá sa celá prilepila na ten džem od starkej. Ale aj tak si ju stihol zjesť ešte pred vyučovaním. Aj so servítkou. A deväť rokov si neriešil, čo bude potom. Ale posledný týždeň si sa rozhodol, že ťa to celkom baví a prihlásil si sa na gymnázium. Toto rozhodnutie oľutuješ na prvej hodine fyziky. Alebo telesnej, lebo príde gymnastika. A keď si také drevo ako ja, čo nevie stojku ani kotrmelec, nebudeš to mať ľahké. Nejako sa ti však darí prechádzať, sem-tam blicuješ, sem-tam sa učíš (alebo aj nie), sem-tam aj dostaneš nejakú tú pochvalu za priemer, k  vysvedčeniu ti dajú knihu o Vyšných Ružbachoch. Po všetkých strastiach a útrapách, ktoré ťa stretli na strednej škole za štyri roky, stískaš v jednej ruke maturitné vysvedčenie a v druhej prihlášku na vysokú školu. A tu sranda končí. Jednoznačne.  Mamka s tatkom sú síce hrdí, babka ti dala zahrať do rádia Lumen a ty si už od júla natešený a zbalený, že z malej dedinky na kraji sveta pôjdeš ako veľký chlapec do Bratislavy. Nevieš síce, ako sa ti podarilo zmaturovať, ale už základnou školou si dosiahol najvyššie vzdelanie z rodiny. V hlave ti hučia slová, doteraz pre teba neznáme: party, ženy, alkohol. Tešíš sa. Ako mamka na výplatu. Ale zabudol si na to podstatné. S prázdnou hlavou ďaleko nedôjdeš. Alebo aj hej. Však sme na Slovensku. Veď, aha, kde je Fico...